Menu

medzi(h)riadkami

Vyvýšené záhony

Jedna časť záhrady bude tesne pri dome a budú tam rásť rastlinky, ktoré potrebujú viac a pravidelnejšej starostlivosti (paradajky, uhorky, rôzne šaláty, …). Rozhodli sme sa pestovať ich vo vyvýšených záhonoch. A skúšať rôzne možnosti toho, čo do nich dáme. Ale pekne po poriadku.

Prečo pestovať vo vyvýšených záhonoch?

Dôvodov je viacero:
1. Pôda vo vyvýšených záhonoch sa skôr prehreje, čím sa predlžuje pestovacia sezóna.
2. Živiny a voda sa lepšie koncentrujú tam, kde sú potrebné a menej unikajú napríklad na chodníky medzi záhonmi. To je užitočné hlavne vtedy, keď neviete, akú pôdu máte. Na druhej strane, najúrodnejšia, vrchná časť pôdy neodtečie spolu so silnými zrážkami (preto sú vyvýšené záhony populárne v tropických oblastiach s prudkými lejakmi).
3. Burina sa ľahšie udržuje pod kontrolou.
4. Netreba sa k rastlinám zohýnať tak, ako keď sú v jednej rovine s chodníkom (dajú sa postaviť aj meter vysoké, ale v tom prípade by sme mali problém naplniť ich). A ak záhony nie sú širšie ako dvojnásobok dĺžky hornej končatiny ich najnižšieho obhospodarovateľa, do každej časti záhonu dočiahnete bez toho, aby ste doňho stúpali a tak si udupávali pôdu.
5. Ide o pomerne lacnú a jednoduchú „výstavbu“. Netreba vypestovať veľa kilogramov zeleniny a celý vklad je späť.
6. Lepšie sa dajú kontrolovať škodcovia. V starej záhradke sme ich kopali do hĺbky cca 30 cm a na spodok dali pletivo proti krtkom. Na internete sme videli napríklad návody na pasce na slimáky.
7. Netreba každý rok rýľovať. Na jeseň stačí prisypať hnoj alebo kompost a vrstvu mulču. Volá sa to no-dig gardening. To je všetko.

Ako na to

Vyvýšené záhony sa dajú vyrobiť z kadečoho – videli sme betónové, kamenné,. My sme sa rozhodli pre drevo. Kúpili sme laty () a hranoly z neďalekej píly a pospájali ich skrutkami. Na jeden takýto záhon potrebujete:
laty s rozmermi 2 m (dĺžka) x 10 cm (šírka) x 2,5 cm (hrúbka) – 6 ks
kolíky dlhé aspoň 30 cm (z toho 20 cm bude slúžiť na spojenie stien záhonov a 10 cm na ukotvenie do zeme); my sme rozpílili dlhšie hranoly
skrutky (aspoň 20)
– zhruba polhodinu času (laty sme nemali nakrátené, pílili sme ich ručnou pílou a spájali aku skrutkovačom)
Žiadna veda. Jeden záhon nás stál asi 6 eur. Budeme ich mať 12 ks.

Niekoľko tipov:
– dobre by bolo robiť záhony na jeseň a nie v zime ako my
– treba dobre rozvrhnúť ich umiestenie na pozemku – my sme si ťahali šnúru, ktorú sme použili ako vodiacu líniu
– medzi záhonmi sú rozostupy 65 cm, lebo o pár cm menej je šírka našej vretenovej kosačky, ktorá pomedzi záhony bude chodiť, ak nezoženieme dosť štiepky na to, aby sme ňou pokryli všetky chodníky a odblatili obuv
– na spodok záhonov treba dať niečo na zastavenie prerastania trávy (v našom prípade kartóny od pizze, ktoré gazda v práci zbieral niekoľko mesiacov); kartóny sa do jari rozložia
– na kartóny išla vrstva pôdy – nafúrikovali sme krtince z priľahlých lúk (2 fúriky do jedného záhona), lebo tá zemina je sypká, bez koreňov tráv atď.
– na zeminu pôjde kompost alebo prezretý maštaľný hnoj
– na hnoj/kompost možno dáme ešte jednu vrstvu zeme
– navrch dáme mocnú vrstvu mulču – vyskúšame rôzne materiály, napríklad drevnú štiepku, ale hlavne seno, ktorého tu máme niekoľko veľkých balíkov
– aby záhony dlhšie vydržali, je možné natrieť ich rafinovaným ľanovým olejom (my polovicu záhonov naimpregnujeme a polovicu necháme napospas; vyskúšame a po pár rokoch dáme vedieť, či 3 eurá za olej na všetky záhony neboli zbytočné 🙂
– pre urýchlenie procesu potrebujete lacnú pracovnú silu, ktorá pracuje za stravu a strechu nad hlavou 🙂

 

O pestovaní

Jeden z hlavných dôvodov nášho sťahovania je to, že si chceme pestovať čo najviac svojho jedla. Úplná sebestačnosť asi nie je reálna, ale čím viac sa priblížime, tým lepšie. Po mnohých pokusoch v oblasti stravovania (Petrovo vegetariánstvo, Trim Healthy Mama v prípade Katky) smerujeme v ostatnom čase ku konceptu tzv. „clean eating„, ktorý predpokladá konzumáciu síce menších množstiev, ale veľmi kvalitných potravín, plných živín a v čo najpôvodnejšom stave. To je buď veľmi drahé, alebo treba veľa pracovať. My sme si vybrali druhú možnosť, preto sme hľadali nehnuteľnosť s veľkým pozemkom, na ktorom bude naše jedlo môcť rásť.

Veľmi nás srdí aj to, že takmer všetko je balené v plastoch – kupovaním týchto potravín tak priamo vyrábame škaredý odpad; a to nie je to, čo chceme robiť tejto planéte, ktorá nám na chvíľu bola zverená do opatery. Čím viac jedla vyrastie v našich záhonoch, tým menej plastového odpadu vytvoríme.

Veľa sme toho naštudovali hlavne o permakultúre a teraz ideme skúšať chodiť medzi hriadkami a v nich pestovať naše jedlo.
Tieto články sú o tom, čo sa nám podarilo, čo treba vylepšiť a čo už nikdy neopakovať…

Ľudo Vašš, potulný sadár

Nášho gazdu fascinujú stromy. Objavujú sa na jeho fotografiách už veľa rokov. No a keď sme si pred pár rokmi kúpili záhradku v záhradkárskej osade neďaleko mesta a boli v nej ovocné stromy, jeho záujem o tieto rastliny nadobudol nový rozmer. Ako dopestovať čo najlepšie ovocie? Ako, prečo a kedy stromy rezať? Čo sa stane o pár mesiacov, keď nejaký konárik odstrihne takto? A čo sa stane, ak ho odstrihne trochu inak?

Mal od začiatku výborných učiteľov, ktorí ho nielen niečo naučili, ale ešte viac podnietili jeho zvedavosť a túžbu po poznaní. Nasledovalo študovanie inštruktážnych videí na YouTube. A tu niekde naďabil na meno Ľudo Vašš a na Občianske združenie Pangaea, v ktorom pôsobí. Okamžite ho zaujal Ľudov prístup a bolo mu jasné, že sa s ním musí stretnúť. Napísal mu a on ma pozval na kurz. A teraz už vie, čo dovtedy iba tušil: tento človek vie o živote ovocných stromov viac, než mnohí iní, ktorých je plný internet. Okrem toho zistil, že Ľudo je veľmi príjemný človek, žiari z neho pokoj a pokora.

Nech sa páči, tu je niekoľko obrázkov zo spomínaného kurzu a krátky rozhovor s pánom ovocinárom…
Ľudo, gazda ďakuje! Za rozhovor, kurz, všetko, čo robíš a kým si…

Predstavuješ sa ako potulný sadár. To je pre dnešného človeka takmer rozprávková bytosť. Čo teda človek ako ty robí?

Túlam sa po záhradách, krajine a starých sadoch. Počas celého roka ma to ťahá k ovocným drevinám, ale aj k pôde. Cez leto a na jeseň vyhľadávam zabudnuté a častokrát ohrozené ovocné odrody, ktoré sa snažím spoznávať a znova vrátiť k pestovaniu. Cez zimu tie ovocné stromy ošetrujem rezom, v tom pokračujem aj na jar, ale na jar pracujem hlavne v ovocnej škôlke, ktorá v podstate vyžaduje celoročnú prácu. A znova príde jeseň, ktorá okrem mapovania patrí samozrejme novým výsadbám ovocných drevín.

V čom spočíva výnimočnosť starých odrôd a aká bola tvoja cesta k nim?

Výnimočnosť je v úžasnej rozmanitosti chutí a tvarov, využitia a samozrejme staré odrody nesú vzácne gény, ktoré moderné odrody často úplne postrádajú, nehovoriac o zdravotných účinkoch. Už ako malý chlapec som obdivoval veľké stromy, ktoré niesli ovocie – to mi zachutilo natoľko, že sa mi táto hra stala prácou aj koníčkom.

Pôsobíš niekedy až ako živá stromoencyklopédia, možno o svojej práci vieš viac ako mnohí oveľa starší ovocinári. Za koľko rokov sa dá naučiť to, čo vieš?

Mám som veľkú výhodu v tom, že nemám žiadne ovocinárske vzdelanie, čo mi nezastrelo priame učenie sa od stromov a ďalších priateľov, ktorí sa venujú stromom. Sedem rokov sa venujem pomológii starých a krajových odrôd, hlavne jabloní a hrušiek, pribúdajú slivky, čerešne, marhule…

Je možné uživiť sa v dnešnej dobe, kedy – zdá sa – najlepšie zarábajú ľudia, ktorí sedia pred monitormi a nebaví ich to, sadením a ošetrovaním stromov? Z čoho vlastne žiješ?

Kde-tu ošetrím strom, posadím sad a vypestujem strom či ovocie. Samozrejme to robím spoločne s kamarátmi, s ktorými sme si veľkou oporou. Väčšinu roka sa venujem dobrovoľníctvu, ale keď idem pracovať takpovediac za odmenu, nehanbím sa vypýtať si niečo za svoje skúsenosti a kvalitnú prácu. Takže tie 3-4 mesiace zarábania do roka uživia moje nároky.

Majú podľa teba stromy svoj tajný život ako tvrdí Peter Wohlleben?

Rovnaký tajný život ako my ľudia, len stromy sú v tom tajomstve hlboko zakorenené, my sme príliš rozrušení myslením. Tajný život, o ktorom píše Peter Wohlleben, je očarujúci, ale zároveň je to úplne prirodzená ekológia drevín, respektíve lesa. A pritom o tom ešte toľko veľa nevieme.

Máš svoj obľúbený strom?

Milujem rozmanitosť stromov aj odrôd.

Ako nachádzaš zaujímavé stromy – posielajú ti ľudia tipy na stromy v ich okolí, alebo jednoducho cestuješ po krajine, ochutnávaš a keď to stojí za to, odoberáš genofond?

Od náhodného objavovania až po tipy od ľudí. Najviac nepoznaných odrôd nájdem počas potuliek po starých záhradách.

Vedieš si nejakú databázu toho, čo sa ti už podarilo objaviť?

Fotografujem plody a tiež si zaznamenávam do mapy miesto výskytu, ale zatiaľ nemám čas to veľmi spracovávať pri počítači.

Ako asi vyzerá tvoj bežny jarný, letný, jesenný a zimný deň?

Od rána do tmy som vonku, večer odpíšem na mejly, ale premáham sa :-). Oddychujem prácou v samote, alebo v prítomnosti priateľky. Milujem čas strávený prácou s rastlinami, s pôdou, prácu na poli či v korune stromu, ani manuálne ťažká ma nevyčerpáva. Zberám mnohé semená a vrúble z vytipovaných stromov, potom ich množím v škôlke, kde najčastejšie držím v ruke motyku.

Akú odrodu akého ovocia si ešte neochutnal a chcel by si? Prípadne konkrétny strom, ktorého plody by si rád zoznámil so svojimi chuťovými pohárikmi?

To neviem, vždy bude čo ochutnávať. Mám rád všetko ovocie, ktoré je pestované bez chémie, dozreté a má plnú chuť a vôňu.

Koho by si rád niekedy v živote stretol?

Svoje potenciálne deti, ktoré ešte nemám.

Počas prednášok šasto cituješ výroky iných ľudí – aký je tvoj najobľúbenejší citát o stromoch?

Od Chalíla Gibrana: „…stromy sú básne, ktoré Zem píše na oblohu….“

Keby si niekde na strome našiel zlaté jablko, ktoré by ti mohlo splniť tri priania, čo by si si želal?

Nech sú šťastné všetky bytosti. Nech robím radosť, kam vkročím. Nech je vôľa Božia.

Tento rozhovor s Ľudom sa prihodil vďaka e-mailom koncom novembra 2017, fotky vznikli 19.11.2017 počas kurzu Ovocinárstvo v súlade s prírodou na Zaježovej.

 

P.S.: Tu je video, na ktorom Ľudo vysvetľuje, ako sadiť ovocné stromy.

Zázvorovica

Ajhľa, liek.
Na všetko.

0,7 l vodky
150 g postrúhaného zázvoru
150 g medu
šťava z 2 citrónov

Zmiešajte a pokúste sa nechať to na pokoji 7 dní, nech sa všetci štyria kvalitne skamarátia. Ak niečo zostalo, po týždni preceďte cez jemné sitko.
Za lieky sa vraj neďakuje, takže nemáte za čo. Staráme sa o zdravie našich čitateľov 🙂

Na zdravie!

Detská / automobilová lopata na sneh

Detváky prišli s tým, že chcú lopaty na sneh (už nás tieto veci neprekvapujú – Lea si vo veku piatich rokov prosila svoju vlastnú pílku).
A potrebovali sme lopaty na sneh do áut.
A verili sme, že sa tieto „dve muchy“ dajú zabiť jedným nástrojom. Teda dvomi. Ach, zamotal som sa!

Ale čo teraz… Kúpiť malý plastový blud zo supermarketu? Nie. Veľká lopata je, áno, veľká. No a malá hliníková je drahá.
Keď sa dá, snažíme sa kupovať kvalitné, trvácne, neplastové a opraviteľné veci. Nuž sme kúpili kovovú lopatu s bukovým poriskom (stála asi 8 eur) a takto sme ju upravili…

Takto to vyzerá po a pred. Na prvom kuse som si to vyskúšal, aby som sa pred internetmi nestrápnil.

 

Toto treba:

ceruza (nemusí byť tupá ako táto)
colštok dáky
pílka (ideálne japonská, keďže má dva rôzne chrupy a my budeme rezať naprieč, aj súbežne s drevovláknami)
dláto (nie je úplne nutné)
vŕtačku s dvoma vrtákmi
skrutkovač (alebo nástavec na vŕtačku a nejaké bity)
skrutku (nie, nie je na obrázku)
olej (mal som ľanový, ale môže byť aj nejaký z kuchyne)
handričku (aj tá môže byť z kuchyne; narozdiel od oleja nemusí ísť naspäť)

Postup je nenáročný, veľkú časť robila Nana. Pod dohľadom a s malou pomocou by to možno zvládla sama aj celé…

Označíme („N“ ako Naomi).

Odpílime.

Áno, bystroočko, najprv sme rezali vyššie. Lebo repetitio mater studiorum est.

Z odrezku odrežeme zhruba 12 cm. Z toho bude ten priečny kus na konci poriska. Uľahčuje deťom manipuláciu s lopatou, môžu sneh tlačiť atď.

Odpílime.

Označíme polovicu. Tu bude diera.

Dieru vyvŕtame tenkým vrtákom. Durch, prípadne skrz. Lebo do buka sa zle samorezkuje.

Na hlavnej časti poriska (to je to, na konci ktorého je ešte stále lopata) si predkreslíme takýto tvar. Nemusí byť tak nádherne. Najnižší bod nakresleného poloblúka je od konca vo vzdialenosti 0,5x priemeru poriska.

Zapílime takéto línie. Čím menej, tým horšie.

Dlátom vydlabeme (viem si namiesto dláta predstaviť mocnejší nôž, napríklad nejaký HaHaKnife od Tibora).

No a teraz kus odrezaného poriska obalíme brúsnym papierom (ups, ten nie je na fotke ingrediencií) a vybrúsime. Varovanie: najotravnejšia časť.

V strede spravíme ďalšiu dierku malým vrtákom. Lebo do buka sa naozaj zle samorezkuje.

Nasadíme mocnejší vrták a na krátkom priečnom kuse zavŕtame priehlbinku na hlavičku skrutky. Lebo rezné rany na detských rukách nie sú ktoviečo.

Pasuje. Ako stade.

Takto spojíme a dotiahneme.

Posledné jemné obrusy.

A ľanovanie.

Dokonané je.

Nástroj bol okamžite otestovaný v praxi. Ako vidíte, ešte za svitu bola celá lúka zbavená tých bielych… (poznáte Denník nádejného Kysučana, nie?).

Juj, ešte posledné fľaky sa našli!

 

Vianočný pozdrav

Vianoce 2017. Naše prvé laznícke.

Oddýchnite si na pár dní od roboty.
Venujte čas a pozornosť Dôležitému.
No a v Novom roku nech nič nejde z kopca, naopak, nech vám všetko vrátane práce ide pekne od ruky!

P.S.: V obrázku je skrytá (už teraz nie celkom, že?) symbolika. V dreve je zaťatá sekera, ktorú v našom novom dome nechal bývalý majiteľ. V pravej ruke má gazda svoju sekeru. V ľavej má sekeru po starom otcovi, ktorú si ako spomienku naňho nechal a opatruje…

Výročná jabloň

Pred 15 rokmi bola sobota, ktosi sa ma čosi pýtal, povedal som, že áno. A s odstupom času hodnotím, že ej veru, dobre som povedal.

Žienke mojej zasadil som dnes do našej spoločnej zeme strom. Ona si je na vine – keby sa rada parádila, mohla mať prsteň alebo voľačo. Takto má pahýľ, na oboch koncoch rozstrapkaný a celý zamrežovaný. Dobre jej tak.

Zasadil som ho najlepšie, ako som vedel – takmer tak, ako ma pán učiteľ Ľudo Vašš naučili – nuž verím, že bude rásť ostošesť. Ak všetko tak, ako by som si prial pôjde, naše vnúčence sa naň budú liepať a pásť sa na jeho jabĺčkach.
My sa na to budeme pozerať, pripijeme si Studničňovicou podpôjdskou, objímeme sa, za ruky sa chytíme. To by bolo dobre.

Kiežby Najvyšší takúto radosť jedného dňa dožičil…

Na Vodopád Bystrô

Chcete vyskúšať, či už vaše potomstvá zvládnu slovenskorajskú túru bez rizika, že sa vám v jednosmernej rokline zaseknú v panickom reve za prvými rebríkmi? Potrebujete natrénovať krátke ale strmé terény na nejaké behopreteky? Máte cestu autom do okolia Detvy a Hriňovej a dve hodinky času? Chcete vidieť jeden z najmohutnejších vodopádov na Slovensku?
Zamierte na vodopád Bystrô.

Parametre trasy
Dĺžka: 5 km
Prevýšenie: 290 m
Trvanie: cca 2 hodiny
Orientácia: značený turistický chodník (zelená značka), náučný chodník
Mapa a ďalšie údaje: Strava, .gpx
Deti: áno, 5-ročná Lea bez problémov
Kočíkybicykle

Začiatok trasy a náučného chodníka je neďaleko Raticovho vrchu na ceste medzi Detvou a Hriňovou (presnejšie Zánemeckou a Krivcom) v lokalite Bystré – Vrátka. My sme sa odviezli ďalej a zaparkovali na parkovisku pred rampou.

Rampu každý prekoná ako je mu najpohodlnejšie 🙂

A ideme asfaltkou, stúpanie je zatiaľ veľmi mierne.

Prichádzame k odbočke, ktorá vedie k Rechtorovej studničke. My sme si vodu zobrali z vlastnej studne, takže ideme ďalej.

Každý z nás bol vybavený nejakým svetlolapacím zariadením…

O chvíľu sa cesta rozdeľuje a povrch sa mení na štrkový. Okolie je stále zaujímavejšie.

Povrch sa zmení zase, ďalej v tomto ročnom období kráčame po lístí.

A aby sme nestriedali len to, čo máme pod nohami, mení sa aj to nad nami. Je citeľne chladnejšie a padajú maličké krúpy.

Celý čas nás sprevádza hlas Bystrého potoka…

Tu sme zaváhali, či sa na mape vyzúril nejaký vtipálek, alebo sem len chodí veľmi veľa ľudí s hrošou kožou 🙂

No a ide do tuhého. Začína sa veľmi šmýkať a dievčatám je dosť zima, tak sa delíme. Tato odovzdáva protimacíkový deodorant a fototašku, berie si len foťák a viacmenej si to vybieha k vodopádu.

Predposledný typ terénu – drevené schody.

Cieľ. V ostatnom čase pršalo, takže vody je celkom dosť…

Nad vodopád vedú kovové rebríky, ale tato na ne nejde, lebo nemá chuť v jednej ruke držať zrkadlovku s takmer kilovým objektívom a druhou primŕzať o rebrík. Naviac, výhľad zhora je dosť obmedzený kvôli zábradliu, ktoré je dosť ďaleko od okraja skaly – to preto, aby smutných tabúľ, akú ste pred chvíľou videli, nemuselo byť viac…

Tato zbieha naspäť, dievčatá dobieha dosť ďaleko, asi im bolo fakt zima 🙂
Napriek obavám sme však domov prišli zdraví a spokojní. Hádam sa nám podarí vrátiť sa sem, keď bude naozaj zima a priniesť zasnežené obrázky…

Rado Dvořák

Rado (1979) je odľud. Nie preto, že by ľudí nemal rád. Práve naopak. Ale od ľudí odišiel. Postavil si prírodný, hlineno-slamený dom na samote neďaleko Kokavy nad Rimavicou. Študoval architektúru – v Bratislave, Prahe a Weimare. Patrí k druhu Človek tvorivý: maľuje, drevoreže, tvorí elektronickú hudbu, stavia prírodné stavby, navrhuje domy. Je vegán, makrobiotik. Chová mierumilovné a ľudomilné pitbuly. Viac na jah.onxshop.com.
Rozprávali sme sa o jeho odchode z civilizácie, živote na lazoch a o tom, ako pri pohľade z lazov vyzerá mestský svet. Rozprávali sme sa v čase, keď sme ešte netušili, že trochu podobný krok o pár mesiacov urobíme aj my…

Mám pocit – prosím, oprav ma, ak sa mýlim -, že sú zrejme dve skupiny ľudí, ktorí zmenia životný štýl tak radikálne ako ty. Jedna skupina sú tí, ktorí nechcú a druhá sú tí, čo nedokážu žiť v civilizácii, zaradiť sa do spoločnosti, či ako to nazveme. Vnímaš to podobne?

No neviem, človeče… Takéto delenie vždy prinesie problém so zaradením určitých skupín. Radšej by som to videl dosť osobne. Ja sám veľa ľudí, ktorí urobili to, čo ja, osobne nepoznám a ťažko sa mi posudzujú dôvody iných… Mojím dôvodom bolo rozhodne to, že sa mi v meste akosi zdalo, že žijem hrozne zbytočne. Ale vtedy som to videl dosť osobne a sebecky (keď neberiem do úvahy to, že som odišiel trochu aj kvôli môjmu psovi).

Samozrejme, že tie dve skupiny nie sú čierno-biele a že je medzi nimi kopec „odtieňov šedej“… Akurát že teba by som zaradil jednoznačne do tej skupiny, ktorá v civilizácii žiť nechce. Veď keby si zostal, zrejme ťa čakala pomerne zaujímavá kariéra architekta, či nie?

Fíha… No môj odchod tiež to bol svojím spôsobom mix okolností. A veľký… Diplomovka na chalupe. Chov pitbula v meste. Zarábanie peňazí, ktoré sa minú. Eko-polito-socio povedomie. K tomu smerovanie k ekoarchitekture. A makrobiotika. Nákupy ekozeleniny za nenormálne peniaze… atď. A ešte by sa našlo kopec vecí. Do toho všetkého ale svietilo svetlo chalupy na samote. Chalupy, ktorú som poznal od piatich rokov.

Tvoj životný štýl a to, kde žiješ, úzko súvisia… Odsťahoval si sa viac preto, že si si nevedel predstaviť žiť spôsobom, akým si chcel, v meste, alebo naopak – lákal ťa život na samote a s tým automaticky prišla zmena životného štýlu, stravovania a tak? To je asi ako pýtať sa, či bolo prvé vajce, alebo sliepka 🙂

No tak šlo to nejak tak ruka v ruke… Lebo ja som si v meste žil ako ryba v mori. A áno, ako si povedal, asi som dnes mohol mať ,,úspech“ či ,,slávu“. Ale aj na chalupe mi bolo super. A vždy som sníval o živote tu. Len nejako som nechápal, že prekážkou tomu som len ja.

Ako myslíš to „len ja“? Bol nejaký jednoznačný impulz, ktorý ťa nakopol k tomu, aby si to skúsil?

Zvonku? Niečo mimo mňa? Nie. Ale zvnútra áno. To bola tá moja diplomovka, ktorá by asi zostala v rovine slov, keby som nestrávil mesiac v drevenici 🙂

To zadanie bolo „Dedina pre utečencov“, ak si dobre pamätám… Ako to súvisí s tvojím odchodom na kopec?

Téma nijako. Možno len tým, že bola zaujímavá pre mnoho, mnoho mojich kamarátov. A tak som od rána do večera konzultoval a kecal s nimi o tej téme namiesto ťahania čiar… A ako sa tak krátil čas, poprosil som vedúceho ateliéru o mesiac voľna s tým, že pôjdem na samotu, aby som to urobil… on dovolil… a ja som s tým bol za dva týždne hotový.

Zrejme si si vtedy uvedomil, že tam si oveľa sústredenejší a tvorivejší, čo je pre teba asi dosť kľúčové… K tej tvorivosti… Ako ty sám seba vlastne definuješ? Vyštudoval si architektúru, robíš architektúru. Popritom si záhradník, rezbár, maliar, staviteľ a čojaviemčo ešte…

No ja ti veru neviem, ako sa definovať. Áno, povolaním som architekt. A keď to povieme takto ako povolanie, poslanie, tak potom v zmysle akejsi racionalizácie smerom k prírode. Rozhodne keď robím projekt, veľa myslím na jeho dopady. Na to, ako sa v ňom bude bývať a akého človeka bude vychovávať. Preto najradšej robím domy zo slamy. To „staviteľ“ sa pritrafilo ako z núdze cnosť, či ako to povedať. Lebo v dobe, kedy som chcel zmenu na ekodomy, ľudia ešte nechápali, čo získajú. A ja som nemal argumenty – teda okrem literatúry. Umenie ma baví do detstva. Vždy som kreslil a aj teraz kreslím. Zostal som dieťaťom, s tužkou v ruke. No a k tomu sa mi tiež viaže láska k drevu, ktorú mám po tatovi. Keď nakúpil košické dláta, už som nevedel prestať. Však vieš sám, že to je strašne dobrá činnosť. Varím si, lebo nemám ako, kam a kedy zájsť na dobré jedlo. Nuž sa učím. Navyše, keď som začal s makrobiotikou, došlo mi, že aj to je krok k prírode – poznanie surovín a techniky. No a z kuchyne do záhrady, ktorú mamka vždy rada pestovala, keď som bol malý. Vídal som tú radosť od detstva, poznal som chuť domácej zeleniny. No a makrobiotika je milá v tom, že uprednostňuje lokálne zdroje… To ale nie je odpoveď na tvoju otázku. Takže to skúsim nejako zhrnúť: som človek v spojení s univerzom, vedený silou, ktorej nekladiem odpor. Pretože viem, že ma vedie k dobru.

Stalo sa niekedy, že si svoje rozhodnutie odísť na lazy oľutoval a dostal si chuť vrátiť sa do mesta?

Chuť nie, ale raz som podľahol pocitu, že keď pôjdem za prácou, bude lepšie. Napokon som nešiel do mesta, ale na český vidiek. A neľutujem. To isto nie. Naopak, som tomuto rozhodnutiu veľmi rád.

Opýtam sa teraz na tvoje životné potreby či ako to nazvať. Dosť sa dnes hovorí o sebestačnosti, či sa to dá, ako na to… Do akej miery si sebestačný ty? Potravinovo, existenčne?

Hm… To je dobrá otázka, ale možno ich je tam hneď niekoľko… Životné potreby mám asi mierne znížené oproti väčšinovej populácii. Ale zas priznajme, že tá má potreby hodne prehnané. Sebestačnosť je asi vec druhá. To je aj vec nutnosti, či možnosti. Zatiaľ to mám tak, že nekupujem žiadnu zeleninu. Občas zjari nevydržím a kúpim šalát. Lebo tu býva zeleň až hooodne pozde. Obilie si kupujem, dochucovadlá tiež. No a jazdím autom po granule psíkovi. Lebo loviť zver by síce šlo, ale nemusím a nechcem.

Takže najväčšie výdavky sú granule, benzín a asi zdravotné poistenie… 🙂

No tak tie potraviny, čo pokúpim, tiež niečo stoja. Ale inak sedí. Občas príde zubárka. STK. A iné.

A z času na čas nejaká Makitka alebo Stihlka 🙂

…alebo topánka.

Aj tak je to asi o dosť menej ako potrebuje človek mestský… Zdá sa mi, že počet ľudí, ktorým začína nazvem to prírodný spôsob života imponovať, rastie. Asi to ale nie je pre každého a nemyslím len čo sa týka schopností, či zručností… Napríklad ja nech by som ako chcel, pre nás ako rodinu je to na hranici neuskutočniteľnosti. Keď už pre nič iné nie, tak kvôli povinnej školskej dochádzke v podstate musíme byť bližšie k školám. Alebo to vidíš inak?

Nuž, jednak to určite vidím inak. A druhak… To by bolo ale smutné. Lebo podľa mňa je to základ prežitia: vystačiť si s prírodou. Aj keby len potencionálne.

Čo vidíš inak?

No to, že by ste to nezvládli. Práve v tvojom prípade a prípade tvojej rodiny som si temer istý, že by to šlo. Nie ste leniví, máte radi prírodu a máte čisté duše. Ver mi, šlo by to.

No z tohto pohľadu možno áno, ale keďže existuje povinná školská dochádzka a od piateho ročníka sa nedá robiť ani domáca škola, tak deti by od istého veku jednoducho museli dennodenne chodiť do školy. A to sa mi nezdá celkom reálne.

No autom do Kokavy a späť? Áno, dosť by to stálo na benzíne, ale inak, prečo nie. S koníkom by to šlo dobre. Keby som tu mal rodinu, mám tu aj koňa 🙂

Veď práve. To dochádzanie dvakrát denne tam a naspäť by asi stálo toľko peňazí a času, že by sme boli v podobnej situácii, v akej sme v meste, kde takmer všade chodíme pešo. A okrem toho, na to by sme museli zarábať, keďže auto na domáci mrkvový džús ešte nie je… A platiť dane a odvody… A sme tam, kde sme boli… Mne sa zdá, že pre ľudí, čo majú rodiny, je lepšie žiť v meste, popritom mať nejaký kus zeme niekde, kde cez víkendy a prázdniny môžu viesť deti k vzťahu k prírode. A trebárs odísť potom, ako sa deti osamostatnia…

Neviem. Myslím si, že ten, kto túži po odchode z mesta, nemusí ísť priamo na samotu medzi medvede. Hen cez kopec je dedinka Hradište, ktorá vymiera. Ešte tam žijú asi dve stovky obyvateľov a majú tam fúru domov na predaj. Nestoja veľa a máš tam všetko naraz. Či? Ten, kto ale chce, môže ísť mojou cestou. Lebo ako som písal, my by sme chodili na koni. Síce to trvá dlhšie, ale vyvenčí sa koník, psík aj ty. A je to 🙂 Riešenie sa nájde. Len to musí človek hľadať.

Iste, možnosti a cesty sú… Ale zrejme to bude stále iba menšina, ktorá odíde. Čo je asi aj dobre pre ľudí ako ty… A tí, čo zostanú v mestách? Čo by podľa teba mali robiť? Ako sa dá v meste žiť čo najprirodzenejšie? Z kopca máš na to o dosť iný pohľad, ako my tu… Čo je náš najväčší problém?

To chvíľku premyslím, to je vážna otázka… Nielen ľudia z mesta, vôbec ľudia, ideálne všetci… Chýba nám uvedomenie. Ľudia v meste sú extrémne tlačení do toho, aby videli len svoje potreby. Nedovidíme za naše rozhodnutia. Ale sme to my, na kom je zmena. Lebo tie fabriky v Číne nevyrábajú telefóny, počítače a čojaviemčo len tak do skladu. Ide o to, že si kupujeme veci s krátkou dobou životnosti. Nadchýname sa pri nákupe vecí, čo sa za mesiac stanú odpadom. Nechápeme, že aj vyrobenie aj vyhodenie je problém a že pôžitok z mesiaca používania je nezmysel… Keby ľudia začali zvažovať svoje kroky, nastal by útlm výroby. Keby si naviac ľudia začali veci vyrábať ručne, sami a z lokálnych zdrojov, nastal by ďalší pokles a k tomu by poklesla doprava a čojaviemčo všetko… Ľudia by mali proste domýšľať svoje činy. Majú internet, tak nech si zistia, čo sú zač tie nové lodičky alebo frajerské okuliare.

To je ale prudko nekonformný názor, ktorý asi nikomu v súčasnej spoločnosti nevyhovuje, prirovnal by som ho k nejakému nepohodlnému proroctvu…Keby sme ľudí ako ty označili za prorokov zmeny v ľudstve… Ty si skôr ako mních, ktorý odišiel niekam na samotu meditovať a v istom zmysle je to tá ľahšia cesta. Obrazne povedané, nejaká Matka Tereza to má medzi ľuďmi v porovnaní s tým mníchom o dosť ťažšie. Určite sú potrební aj tí mnísi aj tie matky Terezy, ale nemáš obavu, že sa tvoje názory a život časom od mainstreamu odlíšia natoľko, že sa pripravíš o akúkoľvek možnosť pozitívne ovplyvniť spoločnosť?

Vieš, keby dnes žil týpek ako bol kedysi Ježiš alebo Mohamed, nikto by si ho pre lajkovanie selfíčiek ani nevšimol. Úprimne poviem, že si reálne nerobím nejaké nádeje na to, že by som ja mohol zlepšiť spoločnosť, či viesť nejakú zmenu. Keď, tak svoju osobnú. Ale ja náš svet nezachránim. Navyše môj odklon už je tak veľký a dopad malý. Každopádne sa mi ale občas ľudia vrátia a po tých rokoch, čo som tu, už aj s dôverou. A pýtajú sa. Rád odpovedám, no už nečakám, že niekoho zmením. Veď ani seba by som zmeniť nevedel.

Nikdy nevieš… Akurát včera som sa bavil s kolegom, že asi treba opustiť veľké témy a megalomanské ideály. A opraviť lavičku pri dome. A tešiť sa z toho, ako si na ňu nejaká babka sadne. A spraviť krmítko pre vtáky. Prilákať ich, aby potom ich spev tešil iných. Treba začať sebou a svojím najbližším okolím. Už asi len tam máme na jeden život práce až až…

Hm. Tak ja to nevidím čierne. Som životný optimista. Pokiaľ to vyznelo negatívne, to by ma mrzelo. Ja vážne verím, že ľudia prídu k poznaniu a zmenia cestu. Ono aj tak ju zmenia. Ale rád uvidím, keď to urobia sami a nie z donútenia. Ja žijem život horných desaťtisíc. Odhadom asi toľko ľudí totiž u nás žije v takej nadmorskej výške, ako ja. Nemám deti. A sám si poradím, zdá sa, so všetkým. Teda so všetkým v mojom živote… Niečo ma ale núti myslieť aj na toho Afričana. Na toho posledného človeka na Zemi. Toho, čo trpí za nás všetkých. Je akoby moje druhé ja. Ale neviem, ako mu pomôcť. Myslím, skutočne pomôcť. A tiež ma niečo spája s deťmi našich detí, pre ktoré už nezostane to, čo máme my. A pritom som taký spokojný so svojím malým funkčným svetom…

To je krásny záver…

Zo srdca.

 

S Radom sa Peter rozprával 07.02.2017 cez Messenger, fotky vznikli 29.08.2013 uňho doma.