Menu

medzi(h)riadkami

Rado Dvořák

Rado (1979) je odľud. Nie preto, že by ľudí nemal rád. Práve naopak. Ale od ľudí odišiel. Postavil si prírodný, hlineno-slamený dom na samote neďaleko Kokavy nad Rimavicou. Študoval architektúru – v Bratislave, Prahe a Weimare. Patrí k druhu Človek tvorivý: maľuje, drevoreže, tvorí elektronickú hudbu, stavia prírodné stavby, navrhuje domy. Je vegán, makrobiotik. Chová mierumilovné a ľudomilné pitbuly. Viac na jah.onxshop.com.
Rozprávali sme sa o jeho odchode z civilizácie, živote na lazoch a o tom, ako pri pohľade z lazov vyzerá mestský svet. Rozprávali sme sa v čase, keď sme ešte netušili, že trochu podobný krok o pár mesiacov urobíme aj my…

Mám pocit – prosím, oprav ma, ak sa mýlim -, že sú zrejme dve skupiny ľudí, ktorí zmenia životný štýl tak radikálne ako ty. Jedna skupina sú tí, ktorí nechcú a druhá sú tí, čo nedokážu žiť v civilizácii, zaradiť sa do spoločnosti, či ako to nazveme. Vnímaš to podobne?

No neviem, človeče… Takéto delenie vždy prinesie problém so zaradením určitých skupín. Radšej by som to videl dosť osobne. Ja sám veľa ľudí, ktorí urobili to, čo ja, osobne nepoznám a ťažko sa mi posudzujú dôvody iných… Mojím dôvodom bolo rozhodne to, že sa mi v meste akosi zdalo, že žijem hrozne zbytočne. Ale vtedy som to videl dosť osobne a sebecky (keď neberiem do úvahy to, že som odišiel trochu aj kvôli môjmu psovi).

Samozrejme, že tie dve skupiny nie sú čierno-biele a že je medzi nimi kopec „odtieňov šedej“… Akurát že teba by som zaradil jednoznačne do tej skupiny, ktorá v civilizácii žiť nechce. Veď keby si zostal, zrejme ťa čakala pomerne zaujímavá kariéra architekta, či nie?

Fíha… No môj odchod tiež to bol svojím spôsobom mix okolností. A veľký… Diplomovka na chalupe. Chov pitbula v meste. Zarábanie peňazí, ktoré sa minú. Eko-polito-socio povedomie. K tomu smerovanie k ekoarchitekture. A makrobiotika. Nákupy ekozeleniny za nenormálne peniaze… atď. A ešte by sa našlo kopec vecí. Do toho všetkého ale svietilo svetlo chalupy na samote. Chalupy, ktorú som poznal od piatich rokov.

Tvoj životný štýl a to, kde žiješ, úzko súvisia… Odsťahoval si sa viac preto, že si si nevedel predstaviť žiť spôsobom, akým si chcel, v meste, alebo naopak – lákal ťa život na samote a s tým automaticky prišla zmena životného štýlu, stravovania a tak? To je asi ako pýtať sa, či bolo prvé vajce, alebo sliepka 🙂

No tak šlo to nejak tak ruka v ruke… Lebo ja som si v meste žil ako ryba v mori. A áno, ako si povedal, asi som dnes mohol mať ,,úspech“ či ,,slávu“. Ale aj na chalupe mi bolo super. A vždy som sníval o živote tu. Len nejako som nechápal, že prekážkou tomu som len ja.

Ako myslíš to „len ja“? Bol nejaký jednoznačný impulz, ktorý ťa nakopol k tomu, aby si to skúsil?

Zvonku? Niečo mimo mňa? Nie. Ale zvnútra áno. To bola tá moja diplomovka, ktorá by asi zostala v rovine slov, keby som nestrávil mesiac v drevenici 🙂

To zadanie bolo „Dedina pre utečencov“, ak si dobre pamätám… Ako to súvisí s tvojím odchodom na kopec?

Téma nijako. Možno len tým, že bola zaujímavá pre mnoho, mnoho mojich kamarátov. A tak som od rána do večera konzultoval a kecal s nimi o tej téme namiesto ťahania čiar… A ako sa tak krátil čas, poprosil som vedúceho ateliéru o mesiac voľna s tým, že pôjdem na samotu, aby som to urobil… on dovolil… a ja som s tým bol za dva týždne hotový.

Zrejme si si vtedy uvedomil, že tam si oveľa sústredenejší a tvorivejší, čo je pre teba asi dosť kľúčové… K tej tvorivosti… Ako ty sám seba vlastne definuješ? Vyštudoval si architektúru, robíš architektúru. Popritom si záhradník, rezbár, maliar, staviteľ a čojaviemčo ešte…

No ja ti veru neviem, ako sa definovať. Áno, povolaním som architekt. A keď to povieme takto ako povolanie, poslanie, tak potom v zmysle akejsi racionalizácie smerom k prírode. Rozhodne keď robím projekt, veľa myslím na jeho dopady. Na to, ako sa v ňom bude bývať a akého človeka bude vychovávať. Preto najradšej robím domy zo slamy. To „staviteľ“ sa pritrafilo ako z núdze cnosť, či ako to povedať. Lebo v dobe, kedy som chcel zmenu na ekodomy, ľudia ešte nechápali, čo získajú. A ja som nemal argumenty – teda okrem literatúry. Umenie ma baví do detstva. Vždy som kreslil a aj teraz kreslím. Zostal som dieťaťom, s tužkou v ruke. No a k tomu sa mi tiež viaže láska k drevu, ktorú mám po tatovi. Keď nakúpil košické dláta, už som nevedel prestať. Však vieš sám, že to je strašne dobrá činnosť. Varím si, lebo nemám ako, kam a kedy zájsť na dobré jedlo. Nuž sa učím. Navyše, keď som začal s makrobiotikou, došlo mi, že aj to je krok k prírode – poznanie surovín a techniky. No a z kuchyne do záhrady, ktorú mamka vždy rada pestovala, keď som bol malý. Vídal som tú radosť od detstva, poznal som chuť domácej zeleniny. No a makrobiotika je milá v tom, že uprednostňuje lokálne zdroje… To ale nie je odpoveď na tvoju otázku. Takže to skúsim nejako zhrnúť: som človek v spojení s univerzom, vedený silou, ktorej nekladiem odpor. Pretože viem, že ma vedie k dobru.

Stalo sa niekedy, že si svoje rozhodnutie odísť na lazy oľutoval a dostal si chuť vrátiť sa do mesta?

Chuť nie, ale raz som podľahol pocitu, že keď pôjdem za prácou, bude lepšie. Napokon som nešiel do mesta, ale na český vidiek. A neľutujem. To isto nie. Naopak, som tomuto rozhodnutiu veľmi rád.

Opýtam sa teraz na tvoje životné potreby či ako to nazvať. Dosť sa dnes hovorí o sebestačnosti, či sa to dá, ako na to… Do akej miery si sebestačný ty? Potravinovo, existenčne?

Hm… To je dobrá otázka, ale možno ich je tam hneď niekoľko… Životné potreby mám asi mierne znížené oproti väčšinovej populácii. Ale zas priznajme, že tá má potreby hodne prehnané. Sebestačnosť je asi vec druhá. To je aj vec nutnosti, či možnosti. Zatiaľ to mám tak, že nekupujem žiadnu zeleninu. Občas zjari nevydržím a kúpim šalát. Lebo tu býva zeleň až hooodne pozde. Obilie si kupujem, dochucovadlá tiež. No a jazdím autom po granule psíkovi. Lebo loviť zver by síce šlo, ale nemusím a nechcem.

Takže najväčšie výdavky sú granule, benzín a asi zdravotné poistenie… 🙂

No tak tie potraviny, čo pokúpim, tiež niečo stoja. Ale inak sedí. Občas príde zubárka. STK. A iné.

A z času na čas nejaká Makitka alebo Stihlka 🙂

…alebo topánka.

Aj tak je to asi o dosť menej ako potrebuje človek mestský… Zdá sa mi, že počet ľudí, ktorým začína nazvem to prírodný spôsob života imponovať, rastie. Asi to ale nie je pre každého a nemyslím len čo sa týka schopností, či zručností… Napríklad ja nech by som ako chcel, pre nás ako rodinu je to na hranici neuskutočniteľnosti. Keď už pre nič iné nie, tak kvôli povinnej školskej dochádzke v podstate musíme byť bližšie k školám. Alebo to vidíš inak?

Nuž, jednak to určite vidím inak. A druhak… To by bolo ale smutné. Lebo podľa mňa je to základ prežitia: vystačiť si s prírodou. Aj keby len potencionálne.

Čo vidíš inak?

No to, že by ste to nezvládli. Práve v tvojom prípade a prípade tvojej rodiny som si temer istý, že by to šlo. Nie ste leniví, máte radi prírodu a máte čisté duše. Ver mi, šlo by to.

No z tohto pohľadu možno áno, ale keďže existuje povinná školská dochádzka a od piateho ročníka sa nedá robiť ani domáca škola, tak deti by od istého veku jednoducho museli dennodenne chodiť do školy. A to sa mi nezdá celkom reálne.

No autom do Kokavy a späť? Áno, dosť by to stálo na benzíne, ale inak, prečo nie. S koníkom by to šlo dobre. Keby som tu mal rodinu, mám tu aj koňa 🙂

Veď práve. To dochádzanie dvakrát denne tam a naspäť by asi stálo toľko peňazí a času, že by sme boli v podobnej situácii, v akej sme v meste, kde takmer všade chodíme pešo. A okrem toho, na to by sme museli zarábať, keďže auto na domáci mrkvový džús ešte nie je… A platiť dane a odvody… A sme tam, kde sme boli… Mne sa zdá, že pre ľudí, čo majú rodiny, je lepšie žiť v meste, popritom mať nejaký kus zeme niekde, kde cez víkendy a prázdniny môžu viesť deti k vzťahu k prírode. A trebárs odísť potom, ako sa deti osamostatnia…

Neviem. Myslím si, že ten, kto túži po odchode z mesta, nemusí ísť priamo na samotu medzi medvede. Hen cez kopec je dedinka Hradište, ktorá vymiera. Ešte tam žijú asi dve stovky obyvateľov a majú tam fúru domov na predaj. Nestoja veľa a máš tam všetko naraz. Či? Ten, kto ale chce, môže ísť mojou cestou. Lebo ako som písal, my by sme chodili na koni. Síce to trvá dlhšie, ale vyvenčí sa koník, psík aj ty. A je to 🙂 Riešenie sa nájde. Len to musí človek hľadať.

Iste, možnosti a cesty sú… Ale zrejme to bude stále iba menšina, ktorá odíde. Čo je asi aj dobre pre ľudí ako ty… A tí, čo zostanú v mestách? Čo by podľa teba mali robiť? Ako sa dá v meste žiť čo najprirodzenejšie? Z kopca máš na to o dosť iný pohľad, ako my tu… Čo je náš najväčší problém?

To chvíľku premyslím, to je vážna otázka… Nielen ľudia z mesta, vôbec ľudia, ideálne všetci… Chýba nám uvedomenie. Ľudia v meste sú extrémne tlačení do toho, aby videli len svoje potreby. Nedovidíme za naše rozhodnutia. Ale sme to my, na kom je zmena. Lebo tie fabriky v Číne nevyrábajú telefóny, počítače a čojaviemčo len tak do skladu. Ide o to, že si kupujeme veci s krátkou dobou životnosti. Nadchýname sa pri nákupe vecí, čo sa za mesiac stanú odpadom. Nechápeme, že aj vyrobenie aj vyhodenie je problém a že pôžitok z mesiaca používania je nezmysel… Keby ľudia začali zvažovať svoje kroky, nastal by útlm výroby. Keby si naviac ľudia začali veci vyrábať ručne, sami a z lokálnych zdrojov, nastal by ďalší pokles a k tomu by poklesla doprava a čojaviemčo všetko… Ľudia by mali proste domýšľať svoje činy. Majú internet, tak nech si zistia, čo sú zač tie nové lodičky alebo frajerské okuliare.

To je ale prudko nekonformný názor, ktorý asi nikomu v súčasnej spoločnosti nevyhovuje, prirovnal by som ho k nejakému nepohodlnému proroctvu…Keby sme ľudí ako ty označili za prorokov zmeny v ľudstve… Ty si skôr ako mních, ktorý odišiel niekam na samotu meditovať a v istom zmysle je to tá ľahšia cesta. Obrazne povedané, nejaká Matka Tereza to má medzi ľuďmi v porovnaní s tým mníchom o dosť ťažšie. Určite sú potrební aj tí mnísi aj tie matky Terezy, ale nemáš obavu, že sa tvoje názory a život časom od mainstreamu odlíšia natoľko, že sa pripravíš o akúkoľvek možnosť pozitívne ovplyvniť spoločnosť?

Vieš, keby dnes žil týpek ako bol kedysi Ježiš alebo Mohamed, nikto by si ho pre lajkovanie selfíčiek ani nevšimol. Úprimne poviem, že si reálne nerobím nejaké nádeje na to, že by som ja mohol zlepšiť spoločnosť, či viesť nejakú zmenu. Keď, tak svoju osobnú. Ale ja náš svet nezachránim. Navyše môj odklon už je tak veľký a dopad malý. Každopádne sa mi ale občas ľudia vrátia a po tých rokoch, čo som tu, už aj s dôverou. A pýtajú sa. Rád odpovedám, no už nečakám, že niekoho zmením. Veď ani seba by som zmeniť nevedel.

Nikdy nevieš… Akurát včera som sa bavil s kolegom, že asi treba opustiť veľké témy a megalomanské ideály. A opraviť lavičku pri dome. A tešiť sa z toho, ako si na ňu nejaká babka sadne. A spraviť krmítko pre vtáky. Prilákať ich, aby potom ich spev tešil iných. Treba začať sebou a svojím najbližším okolím. Už asi len tam máme na jeden život práce až až…

Hm. Tak ja to nevidím čierne. Som životný optimista. Pokiaľ to vyznelo negatívne, to by ma mrzelo. Ja vážne verím, že ľudia prídu k poznaniu a zmenia cestu. Ono aj tak ju zmenia. Ale rád uvidím, keď to urobia sami a nie z donútenia. Ja žijem život horných desaťtisíc. Odhadom asi toľko ľudí totiž u nás žije v takej nadmorskej výške, ako ja. Nemám deti. A sám si poradím, zdá sa, so všetkým. Teda so všetkým v mojom živote… Niečo ma ale núti myslieť aj na toho Afričana. Na toho posledného človeka na Zemi. Toho, čo trpí za nás všetkých. Je akoby moje druhé ja. Ale neviem, ako mu pomôcť. Myslím, skutočne pomôcť. A tiež ma niečo spája s deťmi našich detí, pre ktoré už nezostane to, čo máme my. A pritom som taký spokojný so svojím malým funkčným svetom…

To je krásny záver…

Zo srdca.

 

S Radom sa Peter rozprával 07.02.2017 cez Messenger, fotky vznikli 29.08.2013 uňho doma.

Pridaj komentár