Menu

medzi(h)riadkami

Výročná jabloň

Pred 15 rokmi bola sobota, ktosi sa ma čosi pýtal, povedal som, že áno. A s odstupom času hodnotím, že ej veru, dobre som povedal.

Žienke mojej zasadil som dnes do našej spoločnej zeme strom. Ona si je na vine – keby sa rada parádila, mohla mať prsteň alebo voľačo. Takto má pahýľ, na oboch koncoch rozstrapkaný a celý zamrežovaný. Dobre jej tak.

Zasadil som ho najlepšie, ako som vedel – takmer tak, ako ma pán učiteľ Ľudo Vašš naučili – nuž verím, že bude rásť ostošesť. Ak všetko tak, ako by som si prial pôjde, naše vnúčence sa naň budú liepať a pásť sa na jeho jabĺčkach.
My sa na to budeme pozerať, pripijeme si Studničňovicou podpôjdskou, objímeme sa, za ruky sa chytíme. To by bolo dobre.

Kiežby Najvyšší takúto radosť jedného dňa dožičil…